Pred Mobilizáciou (konferenciou modlitieb a pôstu za CampFest) som pozerala film Darkest Hour (Najtemnejšia hodina). Rozprával príbeh Winstona Churchilla a jeho ťažkých rozhodnutí v čase vypuknutia druhej svetovej vojny. Bol to film o tajných rozhovoroch a poradách generálov, predsedu vlády a kráľa v čase vážnych bojov s vážnym nepriateľom. Komunikácia medzi vojenskými hrdinami, vládou a kráľom bola strategická. Záviseli od nej životy mnohých ľudí. Tvorili sa v nej zázračné vojenské manévre. A hoci dej filmu skončil v momente, keď vojna ešte len začínala, divák už vedel, že zlo bude nakoniec porazené. V závere filmu sa totiž po mnohých ťažkých rozhovoroch generáli, vláda aj kráľ zhodli na tom, že s nepriateľom nebudú nijak vyjednávať. Že budú za svoju krajinu bojovať, čo to dá.
Pre mňa bola Mobilizácia vždy najobľúbenejšia konferencia v roku. Počula som o nej už na strednej. MPK-či boli pre mňa vtedy „tí veľkí superhrdinovia“, čo sa modlia za prebudenie na Slovensku. Zo všetkých strán som počúvala chýry o ich hrdinských skutkoch viery. Ale keď som počula, že sa stretnú na celý víkend, aby sa spolu modlili a postili, získali si moje srdce. Na bomby. Totálne.
V maturitnom ročníku sa mi prvýkrát podarilo dostať sa tam. Na tú bájnu modlitebnú chatu, z ktorej sa časom stala konferencia s necelou stovkou účastníkov. Odvtedy som na Mobilizáciu chodila každý rok. Medzitým som začala slúžiť na CampFeste, neskôr pracovať v MPK, mnohé hrdinské a bájne miesta mi časom trošku zovšedneli, ale Mobilizácia pre mňa zostala jedinečnou bojovou poradou vznešených hrdinov v trónnej sále samotného Kráľa.
Tento rok sme sa v tíme zhodli na tom, že túžime po Mobilizácii „ako za starých čias“ – teda po tom, aby bola jednoduchá, „obyčajná“, modlitebná. Aby sme v prvom rade MY mali čas sa modliť za CampFest. Aby sme nemuseli kmitať a organizovať nadupanú konferenciu. V záujme preskúmania stavu na rôznych bojových frontoch sme medzi nás pozvali ľudí, ktorí rozprávali svedectvá o Premene, ktorú vidia okolo seba, a zároveň o snoch, ktoré ešte nevidia v realite, za ktoré sa ešte iba modlia. Svedectvá boli nádherné. Jednoduché, ľudské, normálne a zázračné zároveň. Po celom dni plnom svedectiev sme sa v sobotu podvečer stretli s tímom na porade o večernom programe.
„Čo si myslíte, čím sme dnes nášho Kráľa potešili a čím by sme ho ešte mohli potešiť?“ – spýtala som sa kolegovcov v nádeji, že prídu s niečím podnetným. Za hodinu sme totiž mali so Zuzkou stáť na pódiu. Mal to byť večer modlitieb a chvál. Chváliči boli pripravení. Ale za čo sa modliť... to bola otázka!
„Počujte, ja mám možno nápad.“ – ozval sa Števo Beňa. „Ja keď sa modlím za niečo super veľké a super obšírne, tak to je také... poviem „Pane Ježišu, požehnaj podnikateľov na Slovensku“, a ďalej neviem čo hovoriť a už mi myšlienky odbehnú a zabudnem kde som skončil... mám pocit, že najlepšie by sme spravili, ak by sme sa každý vedeli modliť za jednoduché malé konkrétne praktické veci v našom najbližšom okolí... Napríklad, modlili sme sa za školstvo. Tak som sa zamyslel, že moja Beky chodí do školy do Hýb a ja si už nepamätám, kedy som sa naposledy za tú školu modlil, aby tam konkrétne medzi týmito ľuďmi Pán Boh pôsobil. Máme tu zápisníky – skúsme ich rozdať každému a nechať si čas a zapísať si konkrétne veci, za ktoré nás Pán Boh volá modliť sa. A potom si ich zobrať domov a do CampFestu sa 40 dní modliť za to, čo sme si tam napísali. Naposledy keď som niečo také spravil, tak som potom už len so slzami bod po bode v zápisníku odškrtával, za čo sa už modliť nemusím, lebo Pán Boh spravil zázrak.“
Pár minút na to sa Zuzka chopila mikrofónu. Cez prvé dve piesne si na kolene spísala osnovu, a potom už len rad radom kládla skvelé otázky a rozdúchavala vrelé modlitby. Kam ťa Pán Boh volá? Čo mu vieš odovzdať? Akú cenu si ochotný platiť, aby mohlo byť tvoje okolie premenené? A čo tvoja rodina? Možno máš neveriacich rodičov, súrodencov, deti. Možno sa za nich potrebuješ intenzívne modliť, a možno naopak, ich len s dôverou odovzdať Bohu do rúk a čakať, ako sa o nich On sám postará. A čo tvoja práca? Vzťahy na pracovisku? Po hodine a pol mal program skončiť. Zuzka bola práve v polovici svojej na kolene napísanej osnovy. Zišla z pódia, nechala chváličov hrať, pristavila sa pri Vlasťovi, našom šéfovi, a pošepky si vymenili dve vety. „Pokračujeme!“ – povedala mi s potmehúdskym úsmevom, keď sa od neho vrátila.
Z hodiny a pol boli takmer tri hodiny. Drahí súrodenci, účastníci víkendovky, jeden po druhom prichádzali k mikrofónu a vylievali Bohu prosby za svojich susedov, svoje rodiny, za hospic v ich meste, za úctu medzi rodičmi a deťmi, medzi učiteľmi a žiakmi, za naše mestá, a nakoniec aj za celé Slovensko. „Takto sa mi to páči, to je ono, konečne život aký mám rada!“ – vzdychla som si, keď som na to hľadela. Zápisníky sa plnili a generáli počuli od Kráľa strategické bojové povely.
Na druhý deň ráno nám Števo načrtol pointu CampFestovej témy „Premeniť:“ a pozval nás do modlitebnej prechádzky po Rančových lúkach. Je to už tradícia. Odkedy je CampFest na Ranči, vždy sa po tých poliach prechádzame a žehnáme. Verím, že tie modlitby vystupujú pred Kráľa k Jeho trónu a že jedného dňa v nebi uvidíme a pochopíme, za čo všetko sme sa to vlastne modlili.
Zjavenie Jána, 7. kapitola: „Po tomto som pozeral a uvidel som veľký zástup, ktorý nikto nemohol spočítať; z každého národa, kmeňa, ľudu a jazyka stáli pred trónom a pred Baránkom. Oblečení boli do bieleho rúcha, v rukách mali palmové ratolesti a mohutným hlasom volali: Spása nášmu Bohu, ktorý sedí na tróne, a Baránkovi. A všetci anjeli stáli okolo trónu, okolo starších a štyroch bytostí, a padli na tvár pred trónom, klaňali sa Bohu a hovorili: Amen. Dobrorečenie a sláva, múdrosť a ďakovanie, česť, moc a sila nášmu Bohu na veky vekov. Amen.“
Lucka Šmelíková
FOTOGALÉRIA
