« Späť

Presvedčil ma, že mu záleží na každom. Že aj mňa má rád. "alebo" O psychickom trápení, strate sluchu, zázraku a novej nádeji.

Presvedčil ma, že mu záleží na každom. Že aj mňa má rád.

Anka prišla na ranč do Kráľovej Lehoty pred rokom a pol, aby sa starala o zvieratá. Jej život bol už od malička iný ako život jej bežných rovesníkov. Počas života prešla rôznymi výzvami, ktoré neboli pre ňu ľahké. Tak, ako mnoho mladých ľudí hlavne v puberte, sa s nimi nevedela vysporiadať. Bola adoptovaná a neskôr prišli úzkosti, nutkania ubližovať si, psychické problémy, pokusy o ukončenie života, až úplná strata sluchu. Ale Pán Boh ju v tom nenechal. Naplánoval okolnosti tak, aby mohla prísť na ranč do Kráľovej Lehoty. Tam si použil ľudí, ktorí mu dôverujú, aby sa jej mohol dotknúť. Ako to dopadlo s jej životom? Začítajte sa do rozhovoru s Ankou a nájdete odpoveď.

 

M: Anka, si dobrovoľníčkou na Ranči v Kráľovej Lehote už druhý rok. Ako si sa sem dostala?

A: Pred tým, ako som sem prišla, som strávila 10 mesiacov v nemocnici. Keď ma už mali prepustiť domov, rozmýšľala som, čo ďalej, či sa vrátiť do škôlky, kde som predtým pracovala, alebo sa venovať trénovaniu detí na plavárni... Bála som sa, či zvládnem návrat do reality. 

M: Je v poriadku, ak sa ťa opýtam, prečo si bola tak dlho v nemocnici? 

A: Áno, je to v poriadku. 

Odkedy si pamätám, viem, že som bola psychicky veľmi citlivá. Som adoptovaná, rodičia si ma vzali, keď som mala jedenásť mesiacov. Vždy ma veľmi ľúbili, no napriek tomu niečo v mojom vnútri nebolo v poriadku. Keď som mala asi 15 rokov, rodičia aj učitelia si všimli, že mám na rukách zárezy. Mojich rodičov to veľmi trápilo. Od psychiatričky som dostala liek na utíšenie úzkosti a  nutkania ubližovať si. Ale veľmi mi to nepomáhalo, preto som začala chodiť aj na psychoterapiu. Väčšinou som tam nič nehovorila, mala som strach čokoľvek povedať.

M: Nezlepšilo sa to teda?

A: Nie, naopak. Keď som mala 18 rokov, už to bolo veľmi ťažké. Mala som silné úzkosti, depresie, sebapoškodzovanie a silné myšlienky na samovraždu. Už som nezvládala samu seba. Dokázala som si urobiť aj pomaturitné štúdium predprimárnej pedagogiky, ale celé toto obdobie bolo pre mňa obdobím ťažkých zápasov. Niekoľkokrát som sa pokúsila ukončiť svoj život. 

M: Vďaka Bohu, nedošlo k tomu. 

A: Áno, dnes verím, že ma chránil Pán Ježiš, aj keď som v Neho vtedy neverila. A použil si na to rôznych ľudí.

M: Povieš nám nejaký príklad?

A: Opakovane ma to ťahalo na koľajnice. Raz, keď som stála na koľajniciach, v tom zúfalom vnútornom zápase som si  spomenula na jednu prednášku, ktorú mali v našej škole ľudia z IPčka. Akoby zázrakom som našla silu a zavolala som tam. Zdvihla mi jedna psychologička, Zuzka J., a volala so mnou asi tri hodiny. Pamätám sa, že ku koncu mi povedala, že ona bude rátať, a ja mám robiť kroky dozadu. Začala rátať, a ja, dodnes si pamätám, že som sa cítila, akoby tie kroky dozadu so mnou robil niekto iný. Robila som tie kroky, až som nakoniec bola mimo koľajníc. Ona so mnou telefonovala, až kým si nebola istá, že som v bezpečí. Dodnes som so Zuzkou v kontakte.

M: Po tejto situácii si sa dostala do nemocnice?

A: Pracovníci z IPčka cez nejakých ľudí kontaktovali moju mamku. A ona povedala, že musíme ísť do nemocnice. Ale to nebol môj prvý pobyt. Už predtým som strávila v nemocnici tri mesiace.

M: Už predtým si bola na pobyte pre myšlienky na samovraždu? 

A: Išlo to tak jedno s druhým. Ten prvý pobyt v nemocnici bol kvôli záchvatom. Vzala ma sanitka a hospitalizovali ma na neurológii. Mysleli si, že mám epilepsiu, no nepotvrdilo sa to. Nakoniec ma previezli na neuropsychiatriu, kde mi diagnostikovali neepileptické záchvaty. 

M: A po tej skúsenosti na koľajniciach si bola v nemocnici ďalších sedem mesiacov?

A: Áno, s prestávkami. Keď som však bola doma, znovu som sa pokúsila zomrieť. Rodičia ma nemohli stále strážiť, veľmi sa o mňa báli, preto som sa musela vrátiť. 

M: Pomohol ti nakoniec pobyt v nemocnici?

A: Bolo to veľmi ťažké a bolestivé obdobie, ale nakoniec asi trochu áno. Pri poslednom pobyte v nemocnici mi nastavili lieky, ktoré mi sadli, a zmiernili úzkosti a depresiu. Myšlienky na samovraždu už potom neboli také silné. Aj úzkosti a depresie boli také, že som akosi vedela fungovať. Stále to bolo ťažké, ale nie také, ako predtým.

M: Vráťme sa teda k tomu, prečo si sa nakoniec stala dobrovoľníčkou na ranči. 

A: Ešte keď som bola v nemocnici, hovorila som mamke, že by som chcela kydať hnoj. 

M: Prečo práve kydať hnoj? 

A: Už odmalička, vždy, keď mi bolo ťažko, som sa vedela upokojiť pri zvieratkách. Od detstva som chodila ku koňom a kydala som tam aj hnoj. Bolo mi to blízke a teraz to vo mne tak znelo. 

M: Rozumiem. Takže si chcela ísť ku koňom a nakoniec si sa ozvala nám. Odkiaľ si sa dozvedela o Kráľovej Lehote?

A: Najprv som chcela ísť niekam na ranč neďaleko Bratislavy. Ale nič vhodné sme nenašli. Po návrate z psychiatrie som bola ešte týždeň v nemocnici na ORL kvôli sluchu. Tam mi ocino poslal nejaký oznam z Facebooku. Môj ocino na FB takmer vôbec nechodí, ale ktosi mu tam preposlal oznam z Ranča v Kráľovej Lehote, že vedia prijať dvoch dobrovoľníkov do ZOO. Chvíľu som váhala, ale potom som napísala.

M: Pamätám sa na to. Dohodli sme si stretnutie cez zoom, na ktorom bola aj tvoja mamka.

A: Áno, najprv sa neukazovala, ale potom prišla. Mala potrebu povedať ti, že mám psychické problémy, ale nikdy som nebrala alkohol ani drogy. A ty si ma pozvala, aby som prišla na jeden víkend pomôcť s obsluhou pri jednej svadbe. Že si to takto môžem vyskúšať. Po tomto víkende som bola rozhodnutá, že chcem zostať.

M: Teraz si tu už druhý rok. Vedela by si opísať nejaké najdôležitejšie momenty, ktoré sa za toto obdobie stali? Za ktoré si vďačná?

A: Takých momentov je veľa. Ale tie najdôležitejšie sa týkajú môjho obrátenia, mojich psychických problémov a uzdravenia môjho sluchu.

M: Povedz nám teda o obrátení.

A: Najdôležitejšie je určite to, že som tu našla vieru v Pána Ježiša. Doma som chodila s rodičmi do kostola, ale akosi som tomu nerozumela. Asi na druhom alebo treťom poradenstve s tebou sme sa rozprávali o tom, ako vieru vnímam ja. Pamätám si, že si sa ma spýtala, či by som chcela prijať Pána Ježiša. Ja som veľmi chcela. Vtedy sme sa modlili a ja si pamätám, že ďalšie týždne som mala pocit, akoby som bola omnoho ľahšia. Akoby sa to ťažké, čo som niekde v sebe mala, zľahčilo. Neviem, ako to inak opísať. Bolo mi ľahšie. 

M: Vieš vysvetliť, čo ti pomohlo? 

A: Myslím, že som pochopila, že On bol stále so mnou. Že bol so mnou, aj keď som bola na tých koľajniciach, alebo aj v iných strašných momentoch. Že som Ho iba nevidela, ale On so mnou bol a stále bude. Zrazu som sa necítila taká osamelá. 

 

M: A ako poznáš Ježiša teraz? Kým je pre teba teraz?

A: Ani neviem, ako to slovami opísať. Je denno-dennou súčasťou môjho života. Našla som v Ňom útočisko, keď mi je ťažko. Ale aj priateľa, za ktorým idem, keď mi je dobre. Cítim Jeho prítomnosť a neviem si už predstaviť žiť bez Neho. Je mojím Priateľom, ale aj mojím Pánom, chcem žiť tak, ako On chce, aby som žila. Viem, že to je pre mňa to najlepšie.

 

M: To bol teda kľúčový moment, za ktorý si vďačná. Spomenula si, že druhý dôvod vďačnosti sa týka tvojich psychických problémov. Priblížiš nám to?

A: Áno, druhým dôvodom, prečo som veľmi vďačná, je to, že som mohla začať veriť, že som v bezpečí a začala som aj lepšie rozumieť svojim psychickým problémom. Ešte to zďaleka nie je v poriadku, a asi to ešte potrvá, ale prijala som novú nádej. 

M: Nádej, že budeš uzdravená?

A: Áno, asi aj to. Ale hlavne som uverila, že na mne záleží. Od začiatku som sa totiž bála, že sa mi môže stať, že ma moje úzkosti premôžu a vy ma pošlete preč. Keď som potom začala mať zase záchvaty, strácala som samu seba a ani som si to nepamätala, namiesto toho, aby ste ma poslali preč, pomohli ste mi trošku viac pochopiť, čo ma to vlastne trápi.

M: Ako si tomu porozumela?

A: No, ja tomu ešte ani dnes naozaj nerozumiem, ale viem, že ste sa toho nezľakli. Mali ste už skúsenosť a dokonca si volala s mojou psychiatričkou a po tej konzultácii mi upravila diagnózu na disociatívne poruchy osobnosti. Ja som tomu vtedy vôbec nerozumela, ale to, že som nebola jediná, že tu boli predo mnou aj iné dievčatá, ktoré ma povzbudzovali, lebo im už bolo lepšie, že ste ma neodmietli a uisťovali ste ma, že Pán Boh ma má rád a nedá si ma, to všetko bolo pre mňa veľmi dôležité. Pomohlo mi to zároveň otvoriť sa a porozprávať ti veci, o ktorých som nikdy predtým nikomu nepovedala. Nedokázala som to. Až potom tu. A to mi ešte viac pomohlo a stále pomáha ísť vpred.

M: Som veľmi rada, Anka. Aj pre mňa je to povzbudením. A tým tretím dôvodom na vďačnosť je teda uzdravenie tvojho sluchu. 

A: Áno, to, čo pre mňa Pán Ježiš urobil, neviem stále pochopiť.

M: Porozprávaj nám to teda od začiatku. Spomínala si, že tesne predtým, ako si prišla na ranč, bola si týždeň v nemocnici kvôli sluchu.

A: Áno, ja som mávala časté zápaly uší. Pre ne som musela aj prestať závodne plávať. Ale keď som bola v puberte, sluch sa mi začal zhoršovať. 

M: Počas pobytu u nás sa to ďalej zhoršovalo, však? Boli sme z toho všetci smutní. Bolo to pre teba veľmi ťažké. Frustrujúce. Stále menej si nám dokázala rozumieť, zvlášť, keď sme boli v miestnosti, kde boli aj iné zvuky.

A: Áno, bolo to pre mňa veľmi ťažké. Už aj bez toho som sa cítila iná. Najprv som sa hanbila, že musím mať načúvacie strojčeky, potom mi však aj tie prestávali stačiť. Na kontrolách sluchu graf ukazoval, že sa mi sluch stále zhoršuje, museli mi načúvatká prestavovať, lebo frekvencia, ktorá na nich bola nastavená, už nestačila. Lekárka to diagnostikovala ako vrodenú poruchu sluchu. Bolo mi z toho horšie aj psychicky. Dosť som sa začala vyhýbať ľuďom, bojovala som s novými úzkosťami. 

M: A najhoršie bolo, keď si zrazu prestala počuť úplne. Presne si pamätám, ako to bolo. Mali sme predvianočné posedenie pri kapustnici a ty si zrazu prišla k Slavovi a ku mne a ukazovala si nám telefón. Najprv sme nepochopili, až potom sa ti podarilo vysvetliť nám, že slúchatká sú nabité, ale ty nič nepočuješ.

A: Áno, mali sme kapustnicu, sedeli sme pri stoloch, a mne zrazu akoby niečo cvaklo v ušiach. A hneď som zostala v úplnom tichu. Najprv mi napadlo, či neodišli baterky, ale tie som si menila v ten deň, a aj v aplikácii na telefóne bolo všetko v poriadku. Zrazu mi došlo, že problém nie je v strojčeku. Že mi odišiel sluch.

M: Čo sa dialo v tvojom vnútri?

A: Bolo to zlé. Začala som sa triasť, bola mi zima, nevedela som, čo bude ďalej. Na druhý deň sme sa ešte spolu modlili, snažili ste sa ma povzbudiť. O dva dni som šla domov k svojej doktorke, potom so mnou rodičia chodili na ďalšie vyšetrenia, bola som na MR, CT, robili mi audiogramy a neviem, čo všetko. Všade sa iba ukázalo, že som hluchá.

M: Čo to presne znamená? Aké nízke boli hodnoty?

A: V pravom uchu som mala úplnú stratu sluchu. Na ľavom uchu ťažkú stratu sluchu. Proste som s načúvatkami nastavenými na najsilnejšie frekvencie cez ľavé ucho dokázala počula zvuky ako šepot. Museli ste ku mne hovoriť veľmi nahlas a priamo do ucha.

M: Na tie vyšetrenia si šla s nádejou, že ťa budú operovať a dajú ti kochleárny implantát, aby si mohla znovu počuť. Prečo sa ten proces zastavil?

A: Posledné vyšetrenie, ktoré som mala pred rozhodnutím o operácii, ukázalo, že by som mala normálne počuť. Ten prístroj vyhodnotil, že mám sluch v norme. Nikto to nechápal. Ocino preto lekárovi spomenul, že mám psychické problémy, a ten nakoniec povedal, že je to psychiatrický problém. 

M: To bol záver?

A: Áno, odišla som s papierom, že nie som nepočujúca, hoci nepočujem.

M: Ako si sa cítila?

A: Bola som v šoku. Mala som nádej, že keď mi dajú aparát, budem zase počuť. Tá nádej teraz padla. Niekde vo mne sa všetko zrútilo. Myslela som na to, ako sa budem musieť učiť inak žiť, posunkovať a tak... Ale môj ocino to vôbec takto nebral. On mal po tomto vyšetrení práveže akoby úplnú istotu, že Pán Ježiš ma uzdraví. Že to súvisí s tým všetkým ostatným, čo ma trápi, a že to bude dobré. A keď som písala tebe, tiež si ma povzbudila. Asi aj preto som sa potom dokázala modliť a na modlitbe sa udialo niečo veľmi silné. Akoby ku mne prišiel Ježiš a povedal mi, že mu na mne záleží, a že sa nemám vzdávať. Bolo to také silné, že som zdvihla ruky a stála som tak s tými zdvihnutými rukami. Do srdca mi prišiel pokoj. Na druhý deň som sa vrátila na ranč. 

 

M: A dnes, len niečo viac ako mesiac po tejto skúsenosti sa tu so mnou rozprávaš a počuješ aj najtichšie zvuky. Ako je to možné?

A: Áno, dnes počujem tak dobre, ako som nepočula už veľmi dávno. Možno niekedy pred pubertou. Počujem úplne všetko a stále mám problém tomu uveriť.

M: Chceš priblížiť, ako sa to stalo?

A: To by si možno vedela lepšie opísať ty. :) Ja len viem, že sa mi sluch vrátil na dvakrát. Najprv v stredu, 22. februára, keď som mala svoje pravidelné modlitby a poradenstvo. Ja sa v takých chvíľach zvyknem akoby strácať a nepamätám si z toho času všetko. Ale keď som sa prebrala, Slavo sa ma opýtal, či náhodou niečo nepočujem, lebo sa modlili za môj sluch. A ja som si zrazu uvedomila, že počujem, čo sa ma pýta. Slabo, ale počula som nie šepot, ale naozajstný zvuk. A potom pustil vodu, a ja som ju počula. Nemohla som tomu uveriť, veľmi som plakala a zároveň som sa veľmi tešila. Dalo mi to novú silu a novú nádej. 

M: A pokračovanie prišlo v nedeľu, 26. februára.

A: Áno. Bol to víkend, keď na ranči bola Škola Nová DNA. Už v sobotu mi bolo veľmi zle, viacerí sa mi snažili pomáhať. V nedeľu popoludní mi bolo znovu veľmi ťažko, a keď sa končil program, už som sa strácala natoľko, že si nič nepamätám. 

M: Áno, len som ťa vzala do réžie, to bola najbližšia miestnosť, a počkala som, kým sa ku mne bude môcť niekto pridať. Boli sme veľmi unavení, bol už večer a my sme mali za sebou náročný týždeň. Albínka sa modlila, my ostatní sme ťa v podstate len držali, aby si si neublížila, kým sa záchvat utíši. Keď si sa utíšila, ostatní odišli, zostali sme už len my so Slavom. Ty si sa začala preberať, ale nie natoľko, aby si nás vnímala. Ten stav už poznáme a vieme, že niekedy trvá dlhšie. Cítila som sa veľmi unavená a tak som len poprosila Pána Boha, aby ma On vzchopil, lebo ja už nevládzem. Aby mi On ukázal, ako sa mám modliť. V tom som si spomenula na niečo, čo Albínka povedala v rámci diskusie študentom. A zrazu som mala silnú potrebu prosiť Pána Boha, aby ti bolo navrátené to, čo ti nepriateľ vzal. Aby ti bol navrátený sluch v takej kvalite, v akej ti ho stvoril Pán Boh. Slavo sa na mňa prekvapene pozeral, ale ja som zrazu nejako vedela, že sa takto môžem modliť. Neviem to opísať, jednoducho som to vedela. A ďalej už vieš.

A: Áno. Ja som sa zrazu prebrala na to, že počujem strašný hluk. Začala som kričať, že nie tak nahlas. Vy ste sa na mňa pozerali akoby v šoku, potom mi Slavo vybral z ucha načúvatko. Hluk sa stíšil a ja som zrazu počula, ako sa ma pýtaš, či počujem. Mne to len vtedy začalo dochádzať. Začala som prikyvovať hlavou a strašne som sa rozplakala. Uvedomila som si, že nemám slúchatká, a všetko počujem. Ty si sa usmievala cez slzy a hovorila si mi, aby som sa smiala, nie plakala.

M: Keď si sa trošku utíšila, zavolala si rodičom. Nikdy nezabudnem na ich reakciu.

A: Áno, nemohli sme tomu uveriť, všetci sme plakali. A potom sme sa už aj smiali. Rodičia boli nadšení. A ja som zrazu počula, ako ti škvŕka v bruchu, ako Slavovi chrumkajú chipsy pod zubami, nemohla som sa poriadne napiť, lebo mi bolo zrazu smiešne, ako počujem svoje prehĺtanie. Bolo to také krásne. 

M: Myslím, že môžeme povedať, že sme zažili zázrak, jednoducho niečo, čo sa bežne nestáva. Zmenila táto skúsenosť nejako tvoj pohľad na Pána Boha, na seba, na budúcnosť?

A:  Bolo to pre mňa obrovské povzbudenie. Teraz viem, že Pán Ježiš naozaj robí zázraky. Dal mi tým nádej, že aj s ostatnými vecami, s ktorými zápasím, mi On pomôže. Že sa to raz skončí a že budem môcť normálne fungovať bez toho, aby som mala hlasy, tlaky, utekala som, strácala samu seba a tak...

M: Čo by si teraz povedala, že veríš, že kto je Ježiš?

A: Verím, že Pán Ježiš má nesmiernu lásku voči všetkým ľuďom. Dlho som nebola naozaj veriaca. Napriek tomu, že sa za mňa ocino stále modlil, ja som jeho viere dlho nerozumela. A On práve na mne spravil taký zázrak. Ukázal mi, že mu záleží nielen na tých, ktorí sú dlhodobo veriaci, ale aj na obyčajných ľuďoch, ktorí trpia. 

M: Čo by si chcela odkázať iným ľuďom, ktorí možno prežívajú podobné veci ako ty?

A: Keď som v Bratislave, zvyknem aj teraz zájsť do Machoviska, ktoré vedie IPčko. Tam aj na jednej FB skupine stretávam ľudí, ktorí sa trápia a cítia sa v tom trápení strašne sami, a ja viem, že som to tiež tak prežívala. Že aj ja som nevidela nič, iba tmu. Veľmi im túžim povedať, že nie sú sami. Že Pán Ježiš je s nimi a má ich rád. Že On má riešenie. Ale na druhej strane viem, že keby to vtedy mne niekto len tak povedal, asi by som to neprijala. A tak sa teraz chcem hlavne modliť, tak, ako sa za mňa celý život modlili moji rodičia, aby sa s Ním proste stretli. Aby im pomohol nájsť cestu, na ktorej sa s Ním stretnú tak, ako ja.  

M: Ďakujeme, Anka, veľmi si vážime tvoju autentickosť a odvahu zdieľať svoj silný príbeh s inými ľuďmi. Je to vzácne a ja som vďačná, že som ťa mohla spoznať a že sa spolu s tebou môžem tak veľa učiť. Nech je tento rozhovor požehnaním pre všetkých, ktorí si ho budú čítať.

 

Rozprávali sa: Martina Polohová a Anna Beerová

Spracovala: Martina Polohová

Ak máte 18 -30 rokov, aj vy sa môžete stať súčasťou dobrovoľníckeho programu na Ranči v Kráľovej lehote. Ak máte v živote oblasti, ktoré neviete sami riešiť, alebo možno potrebujete len nájsť cestu, ktorou sa máte ďalej vydať, príďte na jeden rok na náš ranč. Veríme, že Kráľ, ktorému sme uverili, Ježiš Kristus, má pre vás riešenie. Ak máte záujem, napíšte nám na: novadna@mpks.sk

Vybraný webový obsah už neexistuje.