Sú ľudia, ktorí majú CampFest po celý rok. Nebojte, nekúpu sa celý rok vo Váhu. Pravidelne sa stretávajú a pracujú na tom, aby sa CampFest uskutočnil. Spoznáte ich podľa žltých šnúrok, ktoré počas CampFestu nosia. Volajú sa „organizačný a realizačný tím“.

Tie žlté šnúrky pôsobia elitársky. „Všetci sme rovní, ale niektorí sú rovnejší.“ To je slávny výrok z Orwellovej knižky Zvieracia Farma (geniálny autor a geniálne čítanie, odporúčam!!!). Orwell písal o donebavolajúcej nespravodlivosti, o „prasiatkach“, ktoré pracovali menej ako ostatné zvieratká, ale brali si viac mlieka a jabĺk, mali väčšie válovčeky ako ostatní. Ja však, na rozdiel od Orwella, chcem dnes písať o „do neba volajúcich“ spravodlivých, ktorí sú ochotní vzdať sa svojho pohodlia, svojich práv a nárokov a zamakať viac, než ostatní. Zoberiem vás do zákulisia tohtoročných porád organizačného a realizačného tímu.

Februárová porada

CampFestový organizačný a realizačný tím má asi 40 ľudí, ktorí sa trikrát do roka zídu na Ranči na poldňovú poradu. Prvá tohtoročná bola vo februári, potom jedna v júni po Mobilizácii, potom asi desať rýchlych ranných porád na CampFeste a ešte jedna hodnotiaca v septembri. Vítanie, objatia, veselý pokec, smiech, zdravý šum ľudí, ktorí sa dlho nevideli – tak to vždy vyzerá pred poradou, keď sa Rančové parkovisko plní autami a z nich vystupujú ďalšie a ďalšie známe tváre.

Vrelý džavot dievčenských klebiet a veselý šum chlapských vtipov sa najskôr ozýva roztrúsene po celom Ranči, potom doňho Maki ako siréna niekoľkokrát zakričí „začíname,“  a šum sa plynule presunie na Terasu, bez akéhokoľvek náznaku, že by chcel stíchnuť.

Vtom si Števo odkašle, šum postupne stíchne a on začne rozprávať. Máme tohto nášho „šéfa“ radi, je pre nás niečo ako dobrý kráľ z dobrej českej rozprávky – taký ten, čo je nielen milý a veselý, ale ešte aj do hĺbky rozumie jednoduchému pospolitému ľudu a naozaj sa o ten ľud stará, často vlastnými rukami. Na mnohých CampFestových fotkách nájdete Števa s kosou v ruke. Je to trochu groteskné, lebo dnes už väčšina ľudí používa kosačky, nie kosy, ale dotvára to presne taký obraz, aký o Števovi máme – starostlivý a pracovitý kráľ s trochu zastaralými, ale sympatickými zvykmi. Po úvodnom privítaní a chválach začal Števo poradu otázkou:

„Dajte sa teraz prosím do skupiniek podľa tímov a chcem od vás počuť, od každej skupinky, 5 najdôležitejších vecí, ktoré sa vám vybavia v hlave, keď sa povie CampFest.“

 

 

Po chvíli šumu začnú skupinky rozprávať, čím je pre nich CampFest špeciálny a na obrazovke Števovho počítača pribúdajú slovo za slovom:

Pán Ježiš – Božia prítomnosť, Otcova láska, oslava Boha, modlitba

Jednota naprieč denomináciami, zápas za prebudenie

Dobrovoľníctvo, vzťahy a atmosféra

Program – Hangár, kapely...

Formácia – poradenstvo… jednota v zápase

 

„No a keď sme pri tom dobrovoľníctve, vzťahoch a formácii,“ – pokračuje Števo, „spravme si ešte jedno kolečko a skúste povedať, čo sa vám zdá, že je to najvzácnejšie, čo my môžeme dať dobrovoľníkom, ktorí prídu na CampFest?“

Diskusia je hlboká a podnetná. Každý z vedúcich v organizačnom a realizačnom tíme má tých „svojich“ dobrovoľníkov naozaj rád. Darovať „seba“ – to je vlastne výstup z celej diskusie. Dať sa tým deckám k dispozícii s celou svojou dušou, schopnosťami, láskou, zlyhaniami, ospravedlneniami a objatiami... so všetkým, kým sme.

Po prestávke a kávičke pokračujeme už viac na praktickú nôtu. Z milého posedenia sa stáva ozajstná porada s oznamami, problémami, riešeniami a pripomienkami.

„Čo sa vám zdá, že by sme vedeli, mohli a potrebovali vylepšiť?“ – pýta sa Števo. „Napríklad minulý rok sme na základe tejto otázky zaviedli rozpisy na obedy a večere a ušetrilo nám to všetkým hodinu denne. To sú dôležité zlepšováky. Skúste sa zamyslieť, o čom ste si minulý CampFest hovorili, že to nefunguje alebo že by sa to dalo vylepšiť. Pôjdeme zaradom po oblastiach a hovorte hocikto, či ste si v tej oblasti nevšimli nejaký problém alebo nemáte nejaký návrh.“

A tak Števo vymenúva zaradom organizačné zložky CampFestu: Program, propagácia, ekonomika, bezpečnosť, stany...

„Čo hovoríte na dobrovoľnícky stan? Ten sme mali minulý rok ako novinku, osvedčilo sa to? Čo vám tam chýbalo?“

Miška: „Keby si tam mohli dobrovoľníci nabíjať mobily.“

Anita: „Keby to tam bolo trochu útulnejšie. Spraviť tam nejaké pohodlné posedenie alebo také niečo...“

Miška: „Ja sa môžem popýtať, možno by som nám vedela zohnať nejaké tulivaky.“

...Ranč, kuchyňa, kaviareň...

Bety: „Ja tak rozmýšľam... nedalo by sa niečo spraviť s tým množstvom plastového riadu, čo míňame a hádžeme do komunálu, lebo keď je mastný od jedla, tak to už ani zrecyklovať nejde...?“

...registrácia, služby, sociálky, stanové mestečko...

Aďka: „Nedalo by sa nejak vymyslieť a vyrobiť v areáli a v stanovom miestečku viac umelého tieňa? Viacero účastníkov som počul vravieť, že by privítali, keby sa cez deň v horúčave bolo kam skryť do tieňa. Nemáme veľa takého miesta.“

Tomáš: „Ja som napríklad videl na Pohode, že vytvorili umelý tieň len z jednoduchej konštrukcie, na ktorú natiahli celtu.“

Maki: „To vám odletí, keď zafúka trochu silnejší vietor.“

Maťka: „A keby sme použili nejakú vojenskú sieť...?“

Ferko: „Alebo postavili viac altánkov?“

Števo sa ozval a prerušil búrlivú diskusiu o celtách a prístreškoch. „Ono by existovalo jednoduchšie riešenie. Len je otázka, či by ste boli ochotní pridať ruky k dielu aj o niečo navyše. Už pár rokov pozerám na ten lesík medzi stanovým mestečkom a Váhom a vravím si, aká je to škaredá džungľa a že by ho bolo dobré vyčistiť. A teraz je na to práve vhodný čas, lebo podľa zákona sa môžu stromky a kríky rezať len do polky marca. Jediné, čo k tomu treba, je pár ochotných rúk, lebo ja to už nestíham sám spraviť. Keby som vyhlásil na nejaký víkend brigádu, bol by niekto z vás ochotný prísť a pomôcť...?“

„Jasné!“

„Určite!“

„Ja môžem!“

„Prídeme!“

Ozvali sa štyri hlasy naraz.

Od porady do Mobilizácie

A nezostalo len pri slovách. Naozaj prišli. Sadli do auta, došli z Prešova a z ďalších miest, aby celý deň zbierali konáre.

 

 

Medzitým sme si lámali hlavu, čo s tými plastovými riadmi. Danka (moja spolubývajúca a Rančová prevádzkarka) usilovne prebrúsila všetky ponuky eko tanierov a príborov, ale všetky boli niekoľkonásobne drahšie, ako bežné plastové riady. Umývanie riadnych keramických tanierov nebolo reálne, v našej mini rančovej kuchyni by na to nebolo dosť miesta. Nakoniec Števo rozhodol, že pôjdeme trochu zastaralou, ale sympatickou cestou. Aby pre to nadchol aj okolie a preventívne predchádzal šomraniu na mieste, vysvetlil to hneď verejne na Facebooku statusom:

Čiže dnes vám predstavím jednu z noviniek Campfestu 2019. Dosť bolo jednorázového riadu, povedali sme tetám na Hygiene a začali sme pracovať na opatreniach, ktoré znížia ekologickú zaťaž našej planéty. Začali sa nám v mailoch zobrazovať lákavé ponuky kompostovateľného riadu, ale nebojte sa, odolali sme. Ešus, hrnček a príbor je to staré dobré riešenie, ktoré zatiaľ žiaden tzv. ekologický produkt neprekonal. Jedinú podmienku, ktorú sme dostali z Hygieny, je pripraviť pre vás umývadlá s teplou vodou. Ešte ich nemáme, ale máme niekoľko predstáv ako by mohli vyzerať a kde by mohli byť. Dnešný status bude končiť výzvou: nezabudnite si svoj ešus, hrnček a príbor, budeme jesť ako ľudia!

 

Plastové riady však neboli jediným problémom, ktorý sme v súvislosti s CampFestovou kuchyňou riešili. Náš dlhoročný kuchár a vedúci CampFestovej kuchyne, Radko, po štrnástich rokoch dezertoval zo svojej zaslúžilej funkcie. Celú Danielovu Generáciu – teda najväčší kuchársky záber, musel preto tím CampFestovej kuchyne zvládnuť bez Radka. Radko je legenda. Vedel zorganizovať štyroch kuchárov a šestnástich dobrovoľníkov a ešte sa pritom aj usmievať. Vedel odhadnúť, koľko mäsa objednať na 10-dňové varenie pre 500 ľudí. Danka začala mať od februárovej porady kŕče v bruchu, keď rozmýšľala, kde takého druhého Radka zoženieme.

 

 

Do toho celého sme zistili, že dodávateľ balenej stravy, od ktorého sme kupovali balené obedy počas CampFestu (keď nám počty stravníkov prekračujú 500 ľudí) bude toto leto prerábať kuchyňu a teda nám na CampFest tohto roku nenavarí. Hľadali sme na Liptove podobné firmy, ale nakoniec sme zistili, že konkurencia je dosť slabá. Rozhodli sme sa namiesto druhého dodávateľa zohnať radšej druhú poľnú kuchyňu a navariť dvakrát toľko hustej obedovej polievky ako minulé roky... Viac varenia a Radko nikde...

 

Mobilizácia

Štyri mesiace ubehli ako voda a v júni sa náš tím stretol znovu – na Mobilizácii, modlitebno-pôstnej víkendovke, ktorú sme v nedeľu poobede zakončili ďalšou poradou organizačného a realizačného tímu. Počas Mobilizácie zrazu prišla Danka do nášho malého bytíka s dvoma veľkými vrecami, ktoré boli plné ďalších veľkých prázdnych plátených vriec.

„Bety nám ušila tulivaky.“ – vysvetľuje mi, kým hľadá v našom malom bytíku miesto pre dva veľké pytle. „Potrebuje ich niekde uložiť do CampFestu. Potom ich naplnia senom a budú z toho vaky na sedenie.“ Vyšupli sme ich hore na skrine a poponáhľali sa späť na Ranč, kde už silnel ten známy ruch a šum.

Poradu začal Števo novinkami: „Vítame medzi nami novú členku tímu – Ráchel. Ráchel minulý rok na CampFeste odfotila všetky rozmočené a zašpinené tabule, odstávajúce drôty a vo vetre povievajúce papiere a lepiace pásky, všetko čo spolu neladilo alebo vykazovalo iné známky škaredosti, a poslala nám to v súhrnnom maile s názvom Vizuálne ohavnosti. Pri tom sa ponúkla, že s tým môže tento rok niečo spraviť a postarať sa, aby areál CampFestu vyzeral pekne. Ráchel, vitaj medzi nami.

Novinkou od minulej porady je, že budeme mať nový vstup do areálu – Bránu 3. Vraveli sme si, že je škoda, že tu máme krásny nový chodník, ale nemôžeme ho cez CampFest využívať, lebo je predelený plotom. Janko Grexa je teda nový vedúci Brány 3, ktorá bude pri Miňovom dome, tam, kde plot prechádza cez chodník.

Ďalšou novinkou je nové usporiadanie areálu. Spomínal som to už zbežne na minulej porade. Vyzerá to tak, že Humno presunieme tam, kde bolo minulý rok Parkovisko 1, ku Kontajnerovej budove, a CF Home presunieme tam, kde bolo Humno.“

Po tejto vete na Terase zašumelo a na Števa sa začali sypať otázky. Presun stanu je veľká zmena a pre každého znamená niečo iné. Kde sa bude parkovať? Ako bude vyzerať vstup do areálu, keď Humno bude ešte pred registráciou? Odkiaľ sa bude napájať elektrina? Kadiaľ povedieme oplotenie? Ako budeme zásobovať CF Home?“

Po novinkách a zodpovedaní všetkých otázok Števo poprosil Anitu, aby zreferovala, ako sme na tom s dobrovoľníkmi. To je každoročný boj – podarí sa nám nájsť 200 mladých ľudí, ktorí prídu 10 dní makať na tom, aby prichystali CampFest, a ešte si za to zaplatia? Dievčatá sa každý rok nájdu celkom rýchlo a ľahko. Ale chlapci... to je výzva.

„Čo vieme spraviť pre to, aby sme ešte oslovili chalanov vo svojom okolí?“ – pýta sa Števo. „Chcem počuť konkrétne návrhy.“

„Momentálne nám chýba 8 chlapcov na celý čas a asi 20 od stredy.“ – referuje Anita.

 

 

Ku koncu Anitinho referátu a diskusie sa ľudia v miestnosti začnú zvláštne pochechtávať, uškŕňať, a ukazovať si navzájom obrazovky mobilov. Števo to už nevydrží a spýta sa, čo je také smiešne.

„Marek to už vyriešil.“ – ozve sa Miňo a ukazuje Števovi obrázok, ktorý Marek práve zavesil na CampFestový Facebook.

 

 

„To si tam mal dať radšej dievčatá, keď chceš, aby chlapci prišli...“ – komentuje Maki so smiechom.

Od Mobilizácie do CampFestu

Medzi Mobilizáciou a CampFestom je asi mesiac a pol času intenzívnych posledných príprav. Medzitým vypuknú letné prázdniny a na Ranč sa hrnie jeden detský tábor za druhým. V predvečer jedného z týchto táborov sa v našej Rančovej kuchyni náhodne zišli traja zo šiestich CampFestových kuchárov a ja. Sú to ľudia, s ktorými sme na Ranči už kadečo preskákali, sú mi veľmi vzácni a dlhšie sme sa nevideli. Zostala som s nimi v ten večer sedieť v kuchyni na malých nepohodlných stoličkách ešte dlho po tom, čo mi o desiatej skončila služba. Ponúkli ma pivom a dali sme sa do reči, najskôr o práci – čo budeme zajtra variť táborníkom, potom o živote, a nakoniec aj o CampFeste.

„Zvládnete to?“ – pýtam sa ich, vediac, že tento rok každého z nich čakajú nové zodpovednosti a „skúšky odvahy“.

„No, bude to riadny zaberák, bez Radka...“

„Musíme si to dobre rozdeliť, jeden musí riešiť len prílohy, ďalší polievky, ďalší riadiť dobrovoľníkov...“

„Výdaj stravy si budeme musieť dobre zorganizovať, aby sme nebehali zbytočne medzi jedálenským stanom a kuchyňou...“

„A vraj že budú tento rok dve poľné kuchyne...?“

„Budú. A nebude balená strava, alebo aspoň nie v takom množstve ako minulé roky.“

„To zas bude zaberák.“ – pridá sa do debaty najstarší kuchár, ujo Števo. „Ja som minulý rok bol už tak unavený z toho, že sa ma 700 zo 700 ľudí spýtalo, aká polievka sa dnes varí, že som si na tričko napísal: ‚Dnes je fazuľová‘. A hneď po tom, čo som sa v tom tričku ukázal a naberal prvému človeku, už som ho videl, ako sa nadychuje a v očiach som mu jasne čítal tú otázku... a tak som ukázal prstom na svoje tričko a on sa v tom nádychu tak zasekol, prepočítal... a predstavte si, nespýtal sa nič. Horšie bolo, keď som potom potreboval zbehnúť do Hrádku do Lidla dokúpiť chlieb, lebo nám došiel, a všetci ľudia v obchode sa na mňa tak divne pozerali... tak som sa zamyslel, kde mi čo trčí, a až vtedy mi trklo, že chodím po Liptovskom Hrádku s nápisom ‚Dnes je fazuľová‘ na tričku...“

 

 

Renátka (to je tiež prevádzkarka na Ranči) dostala na starosti objednať na CampFest všetky potraviny a tovar pre kuchyňu – úlohu, ktorú posledných 14 rokov robil Radko.

„Mne už z toho šibe, počítam, počítam, a aj tak si nie som istá, či to objednám správne. Neviem, či sú tie limitky dobre narátané a aký druh mäsa je na čo najlepší a čo som ešte popri tom zabudla, čo nie je v limitkách.“ – sťažovala sa mi uprostred jedného rušného Rančového dňa. Veľmi som s ňou v ten deň súcitila. Mala na Ranči 60 hostí, každú chvíľu niekto niečo potreboval, a ona sa potrebovala nerušene sústrediť na dôležité počty. Rátala 10 minút, niekto zaklopal, vybavila, čo treba, potom sa vrátila, 2 minúty sa snažila spomenúť si, kde v rátaní skončila, rátala ďalej, a zase niekto zaklopal... a takto celý deň. Ja už by som na jej mieste mala nervy vytečené...

Kuchynský tím posilnili Miriam a Jajo. Miriam mala prebrať niektoré Ivkine zodpovednosti, aby Ivka mohla prebrať niektoré Radkove (tie Radkove sa rozdeľovali medzi piatich ľudí, lebo jedného takého, ako je Radko, sme nenašli). Prerozdelenie však tesne pred CampFestom narazilo na komplikácie. Ivka dva dni pred začiatkom Danielovej Generácie volala, že leží doma v horúčkach, a Miriam deň pred Danielovkou zle stúpila a skončila so zraneným kolenom o barlách.

CampFest

A predsa sa obe pozbierali a fičali, čo to dalo. Ivka prišla o deň neskôr, zato v plnej sile, a Miriam poskakovala okolo kuchyne, aj keď dovnútra sa s barlami veľmi nezmestila. :D A prišli ďalší... Aďo, Stanka, ujo Emil, ujo Števo, Radek... Prvé dva dni boli ešte trochu rozpačité, kým všetci prišli, kým sa zohrali. Potom sa ale všetci chytili svojej roboty a začali kmitať ako hodinky. Dankine kŕče v bruchu povolili. A kuchynskí krájali a čistili a krájali a umývali a čistili a krájali a prenášali a dochucovali a s úsmevom vydávali jedlo do ešusov.

 

 

To už bol CampFest rozbehnutý v plnom prúde... teda, ten „náš“, 10-dňový CampFest. Organizačný tím a dobrovoľníci prichádzajú na Ranč už týždeň pred CampFestom, aby stihli všetko pripraviť. 200 ľudí s veľkými batohmi, nabalenými na vyše týždňovú stanovačku, sa vylodilo z vlakov a autobusov a zabývalo na lúke pri Ranči.

Naši Rančoví chlapci vyrobili pri Haciende válovček s teplou vodou, špongiami a jarou na umývanie ešusov a každý si po obede umýval svoju vlastnú výbavu, aby ju mal prichystanú na večeru. Z válovčeka sa stalo hlavné námestie, kultúrne centrum, pamätník na počesť bratskej súdržnosti, symbolické miesto, kde aj „rovnejší“ žltošnúrkoví umývajú svoj ešus rovnako ako najposlednejší dobrovoľník. Bolo to miesto nekonečných možností, osudových stretnutí a život-meniacich rozhovorov.

Žltošnúrkoví vedúci si rozdelili dobrovoľníkov do tímov a začali makať. Stavali stany, kopali jarky, skladali ploty, umývali sociálky, vypratávali sklad, prali koberce v potoku.

Dobrovoľníci hrabali seno, ale tento rok už s inou nádejou. Senom sa naplnili Betyne skvelé „tulivaky“ a v dobrovoľníckom stane z nich boli luxusné gauče. Keď sme pri dobrovoľníckom stane... ten sám je nápadom z neba, a tety, ktoré v ňom slúžia, sú maskovaní anjeli. Celý CampFest sa starali, piekli, núkali, nadeľovali a nenechali nikoho odísť bez koláča. A ak sa ohradil, že koláč nemôže, lebo je bezlepkáč, dostal bezlepkový koláč. Unaveným a tak poriadne zdravo hladným dobrovoľníkom vyčarili veľa úsmevov na tvári.

Na bránach bola v noci riadna zima. Dobrovoľníci, ktorí statočne držali nočné služby boli navlečení v niekoľkých vrstvách a z office-u im poslali deky, aby nezmrzli. A v sobotu večer, keď bola kosa najväčšia a keď v kuchyni chystali tradičnú krupicovú kašu pre technikov, spomenuli si kuchynskí aj na mrznúcich strážcov pri bránach a rozniesli krupicu aj im.

Desať dní dobrovoľníctva sa skončilo nádherným večerom. Rozprávali sa svedectvá, rozdávali darčeky a užívali sme si interné vtipy, ktoré po desiatich dňoch už mali vycibrený charakter. Modlili sme sa za seba navzájom a keď na pódium nastúpil na modlitby realizačný tím, dobrovoľníci dlho skandovali „ĎAKUJEME“ – tí istí dobrovoľníci, ktorých sme 10 dní nútili do otrockej práce, napomínali, okrikovali, naháňali a budili neľudským budíčkom.

Septembrová porada

„Mám na vás tri otázky.“ – začal Števo hneď k veci septembrovú hodnotiacu poradu organizačného a realizačného tímu. „Za prvé, čo sa podarilo a bolo to super, za druhé, čo sme chceli spraviť, ale nepodarilo sa to, a za tretie, čo chceme vylepšiť do budúceho roka?“

Sedeli sme znovu na Terase. CampFest sme ešte mali v čerstvých spomienkach, ale za ten mesiac, čo prešiel, sme sa už stihli vyspať, zregenerovať, spracovať dojmy a zaradiť sa späť do bežného života. Na zimu a konfliktné situácie sme už trošku pozabudli a spomínali na to dobré:

 

 

Števo: „Takže, čo sa vám podarilo a bolo to super?“

Martin: „Bolo super, že bol tieň a lavičky a odpočinkové zóny v tom vyčistenom lesíku, účastníci si to pochvaľovali.“

Maťka: „Mne sa strašne páčili tie ešusy... to bola taká romantika. Niektorí devätnásťroční chlapci dobrovoľníci z mojej skupinky vraveli, že prvýkrát v živote umývali riad. Vraj že nevedeli, že je to taká sranda!“

Števo: „Ivka, čo sa vám podarilo v kuchyni?“

Ivka: „Neviem... ja myslím, že úspech je, že sme to zvládli bez Radka.“

Danka: „A bolo to super! Kuchyňa, ste skvelí, ďakujeme!“

Janko: „Mali sme bránu 3 a bolo to super, akurát do budúcna asi bude dobré porozmýšľať, že nemusí byť otvorená celú noc.“

Renátka: „Prišiel všetok objednaný tovar.“

Samko: „Mal som pomoc v dielni a chalani zo Sociálok sa hecli a kúrili a prvýkrát bola naozaj stále teplá voda.“

Zuzka: „Keďže bolo Humno pri Kontajnerke, v Poradenskom stane bolo tichšie a oveľa lepšie podmienky na službu.“

Samo: „Keďže bolo Humno pri Kontajnerke, viac ľudí využívalo zadné sociálky a tým pádom sa menej stálo v radoch.“

Števo: „A celkovo sa mi zdá, že sa nám tento rok podarilo odstrániť dlhé státie v radoch. Všetko išlo tak dáko plynulo.“

Dominika: „Ani my sme na Registrácii nemali rady. A najsilnejší moment pre mňa bol, keď Miro v sobotu povedal, že nám dôveruje a necháva registráciu na nás a po 10-tich rokoch šiel na program.“

Aďka: „Mne sa strašne páčilo, že sme mali ten Diskusný hájik, taká dobrá atmosféra tam bola.“

Lydka: „V Shope nebolo manko a bolo to oveľa lepšie zvládnuté ako minulý rok. A mali sme terminál.“

Pali: „Pre mňa bolo vzácne vidieť to nasadenie dobrovoľníkov, ako naozaj makali.“

Do večera sme hodnotili, bilancovali, spomínali, smiali sa a jedli spolu fajnú večeru z ozajstných keramických tanierov.

Števo Beňa vždy hovorí, aký je to zázrak, že vieme nájsť 200 dobrovoľníkov, ktorí prídu makať, aby sa CampFest mohol uskutočniť. Mnoho iných letných hudobných festivalov s tým má problém. Vrážajú ťažké peniaze do zabezpečenia pracovnej sily, lebo mladí už dnes vraj zadarmo nikam robiť neprídu. Nuž, títo naši prichádzajú. Rok po roku. A okrem práce dávajú samých seba, svoje srdcia, uši, slová, pozornosť, objatia, rozumy, kreativitu, výmysly a nenapodobiteľný humor. A za odmenu... tí najväčší makači DOSTANÚ ŽLTÚ ŠNÚRKU. A keď ich zastihnete v slabej chvíľke, tak sa vám priznajú, že tá zázračná šnúrka im naozaj robí dobre. Že fakt stoja o to, dostať sa do klubu „rovnejších“. Nie kvôli výhodám, ktoré žltá šnúrka poskytuje – prednosť v rade na obed, vstup do zákulisia a posteľ v chatke – tie sú príjemné, ale za tú lopotu fakt nestoja. Ale ten pocit... keď ťa niekto objíme silným vrelým objatím a ty vieš, že je fakt rád, že ťa po pol roku vidí... Keď oproti tebe na CampFestovej lúke ide ďalší žltošnúrkový, kráča rovnako rýchlo a zamyslene, ako ty, a predsa stihne utrúsiť rýchly vtip, keď ťa míňa... Keď ti niekto dôležitý a vzácny vyleje celé svoje srdce, povie o veciach, ktoré nehovorí hocikomu, a požiada ťa o modlitbu... Keď unavení vedúci, ktorí zajtra vstávajú o pol siedmej a do polnoci budú na nohách v službe, zostanú s tebou ešte chvíľku večer na lavičke, klipkajúc očami od únavy, len tak, lebo sa im nechce s tebou rozlúčiť... A vieš, že mnohým iným povedia „nie“, lebo jednoducho nevládzu a nestíhajú. A predsa tebe, tebe špeciálne, držia miesto v svojich srdciach a v svojich prísne preosiatych prioritách... A keď v tej celej námahe, neporiadku, problémoch, únave a hneve zažiješ Božiu blízkosť a spoznáš Ho zas o kúsok viac... To všetko sú „vedľajšie efekty“ rozhodnutia slúžiť, čo to dá, bez nároku na odmenu. A v konečnom dôsledku to za to naozaj stojí. Byť „rovnejší“ je super. A na rozdiel od krutých pomerov v Orwelových knižkách, na CampFeste môže byť „rovnejší“ každý. Jediné, čo na to treba, je: DAŤ SEBA.